Toto neviete? Môžete sa hanbiť. Ibaže.... (nedostatky advokáta, R 10/2023 a kapitalizácia úrokov) 

Ešte donedávna som sa domnieval, že je určitý okruh informácií alebo vedomostí, ktoré by dobrý advokát mal poznať. Pri ktorých by sa mu nemalo stávať, že ich nevie správne. Za posledné nie tak dlhé obdobie sa mi však stalo dvakrát, že som nevedel právne riešenia, pri ktorých mám pocit, že som ich vedieť mal. 

Prípad prvý:

Kolegyni zazvonil telefón. Následne sa nedalo nepočuť, ako sa jej nejaký hlas pýta, či môže jeden člen predstavenstva splnomocniť druhého, ak stanovy hovoria, že konať majú dvaja.

Kolegyňa povedala: "Vieš čo, ja som toto riešila a mám tuším pocit, že áno, ak ide o splnomocnenie na konkrétny úkon."

Mne neznámy hlas na druhej strane povedal: "Lebo môj kolega hovorí, že to nejde."

Kolegyňa: "Nie, ja som to riešila, myslím, že to je tak ako som povedala."

Vtedy mi to nedalo, a aj keď mi do toho nič nebolo, bohorovne som do toho vstúpil. Takto:

"Vieš čo, ten jej kolega má pravdu, nejde to. To odporuje vôli akcionárov predsa."

Kolegyňa sa ale nedala:

"Ale ide, veď som to riešila nedávno. Ak ide o splnomocnenie nie generálne, ale na konkrétny úkon."

Bez toho aby som sa aspoň zamyslel nad tým, čo povedala, som reagoval opäť obdobne:

"No veľmi pochybujem. Na 90 percent nie."

Kolegyňa na mňa následne rezignovala a už len do telefónu neznámemu hlasu povedala:

"Vieš čo, pozriem ti to, a ozvem sa."

Prešlo ani nie päť minút a počujem na svoju adresu toto:

"Peťo, počúvaj. R 10/2023: Ak stanovy spoločnosti určujú, že v mene spoločnosti musia konať spoločne najmenej dvaja členovia predstavenstva, člen predstavenstva môže udeliť individuálnu plnú moc na konkrétny právny úkon inému členovi predstavenstva. Je však neprípustné, aby pri takomto spôsobe konania v mene spoločnosti členovia predstavenstva udelili len jednému z nich generálnu (všeobecnú) plnú moc alebo plnú moc, rozsah ktorej je vymedzený iba druhom právnych úkonov."

Otvoril som web Najvyššieho súdu SR, pozrel R 10/2023 bližšie, a uznal – "No ozaj. Máš pravdu." Veru, jednak som mal zafixovanú situáciu splnomocnenia jedného člena predstavenstva iným príliš zjednodušene. A zároveň som o R 10/2023 (t. j. o osobitne publikovanom rozhodnutí ☹) vôbec nevedel.

Prípad druhý:

Klient vytiahol zmluvu o pôžičke s dodatkom. Dlžník mu nevrátil peniaze. A hovorí:

"Toto je istina, toto úrok k nej. Plus úrok z omeškania z toho všetkého. To by mi mali vrátiť."

Pozerám na zmluvu a vidím, že na základe dodatku sa dohodnutý úrok stal istinou. A hovorím: "No pozriem to a dám vám vedieť. Faktom však je, že podľa prevažujúcich súdnych rozhodnutí úroky nie je možné úročiť. Ale toto je len fakt letmý pohľad, musím vám to poriadne pozrieť."

Nechal som si teda aspoň otvorené dvere. Že riešenie môže byť iné, ako som si najprv myslel. A veru – naozaj aj bolo. Nevedel som totiž o pojme "kapitalizácia úrokov", a ani o uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 257/2019 zo dňa 30.03.2022, v ktorom bolo okrem iného uvedené toto:

"55. Súdna prax sa zhoduje na tom, že úroky z omeškania nie je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak došlo k priznaniu príslušenstva z príslušenstva, čo je v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V právnej teórii sa takýto postup označuje ako tzv. anatocizmus. Podľa českej judikatúry však z tohto zákazu existuje výnimka v prípade, že sa zmluvné strany dohodli na tom, že úrok vzniknutý za určité obdobie sa pripočíta k istine a takto zvýšená istina sa ďalej úročí.

56. Kapitalizácia úrokov znamená, že úrok vzniknutý za určité obdobie prenechania peňažných prostriedkov sa pripočíta k istine a takto zvýšená istina sa ďalej úročí. Ide o pojem, ktorý doktrína považuje za odlišný od pojmu anatocizmus, čo je inštitút, ktorý je v slovenskom právnom poriadku už tradične ako nemravný striktne odmietaný. Anatocizmus, známy už v rímskom práve, totiž znamená branie úrokov z úrokov. Treba však zdôrazniť, že kapitalizovať úroky nemožno bez ďalšieho, ale naopak len na základe dohody oboch zmluvných strán spravidla už priamo v zmluve o prenechaní peňazí (pôžičkou či úverom). [...]

59. Dovolací súd má v prejednávanom spore za jednoznačné, že zmluvné strany sa dohodli, že splatné úroky a splatné poplatky sa dňom ich splatnosti pripíšu k istine a stávajú sa jej súčasťou (bod 4. čl. II poskytnutie úveru Zmluvy). Hoci Občiansky zákonník, ani Obchodný zákonník neumožňujú veriteľovi žiadať od dlžníka príslušenstvo (úrok z omeškania) pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky, dovolací súd zastáva názor, že tým nie je dotknuté právo účastníkov zmluvného vzťahu dohodnúť, že dohodnuté úroky sa stanú súčasťou istiny. [...]

62. [...] V prípade, keď sa zmluvné úroky stali súčasťou istiny, tak ako v súdenej veci, môže žalobca po práve požadovať aj úrok z omeškania z dohodnutých úrokov za poskytnutý úver.

63. Veriteľ zo zmluvy o úvere má preto nárok nielen na vrátenie istiny a na zmluvný úrok, ale v prípade omeškania dlžníka má tiež právo požadovať úrok z omeškania nielen z nezaplatenej časti istiny, ale aj z nezaplateného dohodnutého zmluvného úroku."

A tak som napokon klientovi na ďalšom stretnutí povedal:

"Pozreli sme to, malo by to byť OK. Môžeme postupovať tak, ako ste chceli."

(poznámka – kapitalizáciu úrokov uvádza s odkazom na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky ako prípustnú aj veľký komentár k Občianskemu zákonníku, vydaný vo vydavateľstve C. H. Beck – k tomu viď Pagáč, Ľ. In: Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomačovič, M. a kol. Občiansky zákonník II. § 451 – 880. 2. vydanie. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 2443-2444).

Záver

Bez toho aby som chcel čokoľvek zľahčovať, mám pocit, že situácia, kedy advokát neodhadne v prvom momente určité riešenie správne, sa skôr či neskôr stane každému (hoci minimálne to čo je uvedené v R 10/2023 je – myslím si – asi naozaj základ).

Poučenie z vyššie uvedeného preto pre mňa nebolo v tom, že sa mám učiť a čítať viac. Skôr či neskôr by totiž k obdobným situáciám mohlo prísť aj keby som čítal a študoval súdne rozhodnutia a právne texty od rána do večera.

To, čo si možno z vyššie uvedeného vziať do budúcna, spočíva v dvoch iných veciach:

1/ Na prvýkrát nezatvárať dvere

Čo to znamená? Že pri prvom zamyslení netreba vydávať konečné súdy, ale vždy si nechať otvorené dvere na definitívne overenie toho, čo si prvoplánovo myslíme. A až po tomto overení si stáť pred klientom (ale aj pred súdom) za svojím (uvedené samozrejme neznamená, že budeme klientovi garantovať aj to, že náš názor, za ktorým si už stojíme, bude stopercentne zdieľať v budúcnosti aj súd...).

2/ Nezatracovať iný názor bez zamyslenia

Nech sme akokoľvek presvedčení o závere určitého právneho riešenia, ak na danej otázke práve nepracujeme alebo sme na nej aktuálne nepracovali, mali by sme sa nad odlišným názorom niekoho iného predtým, ako si budeme stoj čo stoj stáť za svojím, aspoň zamyslieť. Jednak totiž predmetné iné riešenie môže byť naozaj logické (a keď sa nezamyslíme, ani si to nevšimneme) a napokon - nie je možné si byť istý, či ten, kto má názor iný, nevie v daný moment viac.

Takže?

Za to, keď niečo nevieme správne hneď, sa hanbiť netreba. Ibaže si na svojom tvrdohlavo budeme bez rozmyslu – t. j. bez zamyslenia a dôkladnejšej analýzy – trvať naďalej.

Majte pekný deň.

P. S. Čítali ste už náš článok "SKRYTÉ POKLADY – R 55/2024" (pozri TU)? Pretože za rozhodnutie obsahujúce skryté poklady je možné považovať práve aj R 10/2023, ktoré uvádzame vyššie (pozri napríklad odseky 61, 74 či 75 daného osobitne publikovaného rozhodnutia).