Sudcovské disenty

Odvolacie senáty, senáty na Najvyššom a Ústavnom súde SR pozostávajú z troch a viac ľudí. Sudcovský disent znamená, že jeden alebo viacero členov senátu s väčšinovým rozhodnutím senátu nesúhlasia. Kedy ho má sudca prejaviť? Aký to má význam a ako často sa to asi deje? 

Začnime takto: predstavte si, že ste sudcom, zastávate určitý názor, no kolektívne rozhodnutie, ktoré je (aj do budúcna) väčšinou ostatných sudcov prijaté, je od Vášho názoru odlišné. Skrátka, nekorešponduje s ním. Čo by ste potom robili? Máte neustále písať svoj odlišný právny názor, svoje odlišné právne stanovisko? Odpoveď na túto otázku sa totiž netýka len onoho sudcu samotného. Má aj širší kontext, ktorý je spojený s tým, kedy je vlastne sudcovské disenty - z pohľadu vývoja právo ako takého - písať.   

V uvedenom smere možno bude inšpiratívne to, čo uviedol Aharon Barak (bývalý predseda Najvyššieho súdu Izraela a osoba, ktorá ako profesor pôsobila aj na zámorských univerzitách) vo svojej publikácii Sudca v demokracii (vydavateľstvo Kalligram, rok 2016, s. 287 a nasl.):

"Mal by sudca v takej situácii vždy napísať odlišný názor? Mojou odpoveďou je nie. Sudca by mal vyvažovať výhodu zotrvania na svojom názore s nevýhodou, ktorú vytvára samotné vyjadrenie odlišného stanoviska. Mal by zohľadniť úvahy o právnom systéme vo všeobecnosti a osobitný predmet, ktorým sa zaoberá. Mal by vyvažovať výhodu vyjadrenia rozdielneho názoru, ktorý sa môže v budúcnosti stať väčšinovým názorom, s nevýhodou neistoty, ktorú môže rozdielny názor vytvoriť v právnom systéme. Sudca by mal uvažovať o svojej úlohe ako sudcu v spoločnosti, v ktorej pôsobí. V tejto situácii sa bude každý sudca rozhodovať sám. Vo viac než v jednom prípade som sa zdržal vyjadrenia odlišného stanoviska, pretože som si myslel, že väčšinový bol legitímny a že výhoda vyjadrenia zhodného názoru, bez odlišného stanoviska, vyváži nevýhody tejto zhody. Vždy som vnímal svoje odlišné stanoviská ako nevyhnutné zlo, nie ako zdroj hrdosti."

Na tomto mieste je však treba jedným dychom uviesť aj to, čo povedal Barak k otázke odlišného stanoviska v tej istej publikácii o dve strany ďalej:

"Nie každý prípad spadá do tejto kategórie. Niekedy je problém nový. Súd tak robí prvý krok na dlhej ceste. Smer ešte nie je jasný. Je teda vhodné a potrebné vyjadriť rozdielne a rozmanité názory, ktoré pomôžu formovať budúce právo. V takýchto prípadoch sú súbežné stanoviská náležitým a potrebným prostriedkom, pomocou ktorého sudca uskutočňuje svoju úlohu."

Je teda potrebné rozlišovať význam sudcovských disentov v situácii, kedy ide o doposiaľ podrobne neriešenú právnu otázku, od situácie, kedy je určitá právna otázka už riešená opätovne. V prvom spomenutom prípade odlišné stanovisko význam nepochybne má. Nejde pritom len o to, že aj história dokazuje, že sudcovské disenty môžu mať za následok vznik prospešných zmien (pozri napríklad pôsobenie sudcovských velikánov Najvyššieho súdu USA, ako Antonin Scalia či Oliver Wendell Holmes ml.). 

Aký môže mať teda sudcovský disent ešte zmysel?

V roku 2020 som v rámci svojej dizertačnej práce spracovával výskum – porovnanie rozhodovacej činnosti dovolacieho súdu počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku na strane jednej a počas Civilného sporového poriadku na strane druhej. Celkovo som prešiel 1466 rozhodnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR (išlo o rozhodnutia trojčlenných senátov), pričom na účely podrobného prieskumu bola následne vybraná ako vhodná vzorka 540 rozhodnutí, z toho 380 spadalo do obdobia od 01.05.2011. Práve od uvedeného dátumu bol novelizovaný zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v tom smere, že v poslednej vete § 3 ods. 9 bolo už uvedené, že "[...] v každom rozhodnutí senátu musí byť uvedený výsledok hlasovania, a to uvedením pomeru hlasov." Z uvedených 380 rozhodnutí (180 vydaných za obdobie účinnosti Civilného sporového poriadku a 200 vydaných za obdobie účinnosti Občianskeho súdneho poriadku) nebol v ani jednom jedinom (!) pri posúdení dôvodnosti dovolania iný pomer hlasov ako 3:0.

Vo svojej dizertačnej práci som k tomu uviedol toto: "Určite sa pritom nedalo očakávať, že disentných rozhodnutí bude veľa, v každom prípade sa však absencia akéhokoľvek disentného rozhodnutia vymyká nielen logickému očakávaniu, ale aj akýmkoľvek matematickým teóriám pravdepodobnosti."

O čo však naozaj ide? Je veľmi dôležité zdôrazniť, že je len chiméra myslieť si, že adresát súdneho rozhodnutia považuje jednohlasne prijaté rozhodnutie za presvedčivejšie, ako rozhodnutie s disentom. Práve naopak. Ak je totiž v rozhodnutí disent, väčšinou ide o rozhodnutie o to lepšie odôvodnené a najmä – jeho adresát (sporová strana) vie, že sa prejednávanou vecou konajúci senát ako taký skutočne zaoberal. Už len preto má sudcovský disent pre adresáta rozhodnutia v skutočnosti pozitívny význam.

Za všetko dovoľte jeden ilustratívny príklad. V roku 2023 sme prevzali právne zastúpenie klienta v jednej rozpojednávanej veci, v rámci ktorej bola vec vrátená zo strany odvolacieho súdu na súd prvej inštancie. Po analýze právnej situácie som svojmu spolupracujúcemu advokátovi povedal:

"A vieš čo je ešte zaujímavé? Pozri, odvolací súd rozhodol pomerom hlasov 2:1."

Aká bola reakcia onoho spolupracujúceho advokáta? Stručná, ale o to väčšmi výpovedná:

"Tak to klobúk dolu."