K princípu racionality v konaní o ústavných sťažnostiach (k nálezu III. ÚS 435/2023)

Vo veci sp. zn. III. ÚS 435/2023 Ústavný súd SR posudzoval rozhodnutie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa. Nálezom rozhodol o porušení práva sťažovateľa v čase, kedy už odsudzujúci rozsudok voči sťažovateľovi nadobudol právoplatnosť, teda rozhodoval v čase, kedy zásah do sťažovateľovej osobnej slobody väzbou už netrval.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti namietal, že všeobecný súd rozhodol o ďalšom trvaní jeho väzby bezprostredne po tom, čo okresný súd rozhodol na hlavnom pojednávaní o jeho vine, resp. po tom, čo sťažovateľ hneď následne po vyhlásení odsudzujúceho rozsudku podal voči nemu odvolanie. Konkrétne namietol, že súd rozhodol o pokračovaní jeho väzby bez toho, aby takémuto postupu čokoľvek nasvedčovalo, a aj bez jeho výsluchu. Krajský súd argumentoval tým, že návrh na pokračovanie väzby prokurátor formuloval už v záverečnej reči, a preto následne sa s týmto návrhom mohli sťažovateľ ako aj jeho obhajca vysporiadať vo svojej záverečnej reči.

Ústavný súd v predmetnej veci rozhodol o porušení práva sťažovateľa na osobnú slobodu a bezpečnosť a rozhodnutie krajského súdu zrušil. Nesúhlasil s tým, že možnosť vyjadriť sa v záverečnej reči bola pre stranu sťažovateľa dostačujúca, a to z dôvodu, že ňou nemožno nahradiť výsluch predpokladaný § 72 ods. 2 a 3 Trestného poriadku. Ústavný súd tiež vytkol, že všeobecné súdy uviedli len abstraktné ale nie konkrétne dôvody pre možné nahradenie väzby alternatívnymi prostriedkami. 

Čo nás však na danom rozhodnutí ÚS SR zaujalo bol fakt, že Ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovel, t. j. rušil rozhodnutie všeobecného súdu, a to napriek tomu, že vedel, že takéto jeho rozhodnutie už nebude mať reálny dopad na postavenie sťažovateľa. Pri čítaní nálezu Ústavného súdu preto z nášho pohľadu vznikla otázka zohľadnenia (či nezohľadnenia) tzv. princípu racionality v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorým Ústavný súd v niektorých iných svojich rozhodnutiach argumentovať zvykne (viď napríklad ods. 35. rozhodnutia Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 570/2020 zo dňa 24.08.2022: "Vzhľadom na sťažovateľkou koncipované námietky ústavný súd týmto svojím prístupom nasleduje princíp racionality v konaní o ústavných sťažnostiach, ktorý v okolnostiach individuálnych vecí prehodnocuje reálne dopady porušenia procesných práv na postavenie sťažovateľov a ochranu ich základných práv a slobôd.").

V konečnom dôsledku, samotný Ústavný súd v tomto zamyslení analyzovaným nálezom sp. zn. III. ÚS 435/2023 vec už ani nevrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, práve z dôvodu, že "Opätovné rozhodovanie krajského súdu po prípadnom vrátení veci na ďalšie konanie by [...] bolo celkom oprostené reálneho dopadu na porušené práva sťažovateľa." 

Ostáva sa preto domnievať, z akého dôvodu pristúpil v tomto konkrétnom prípade Ústavný súd k posúdeniu ústavnej sťažnosti ako opodstatnenej. Dôvodom možno mohlo byť to, že mohol usúdiť, že jeho rozhodnutie má význam z precedenčného hľadiska. V náleze totiž takisto vysvetlil, z akého dôvodu sa (na prvý pohľad) odklonil od svojho predchádzajúceho rozhodnutia vo veci týkajúcej sa iného sťažovateľa (sp. zn. II. ÚS 141/2015), v ktorom uviedol, že "nevypočutím sťažovateľa v konaní o žiadosti o prepustenie z väzby po vydaní neprávoplatného odsudzujúceho rozhodnutia súdom prvého stupňa nebolo zasiahnuté do jeho základného práva na osobnú slobodu v intenzite opodstatňujúcej vyslovenie jeho porušenia." V tomto kontexte Ústavný súd v ods. 30 svojho rozhodnutia III. ÚS 435/2023 uviedol, že "Ústavný súd však akcentuje, že takýto záver urobil v minulej veci s výslovným zreteľom na skutočnosť, že väzba sťažovateľa bola neskôr nahradená dohľadom probačného a mediačného úradníka a sťažovateľ bol z väzby prepustený, sťažovateľ neuviedol v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu žiadne nové dôvody, pritom nedošlo ani k zmene okolností, na ktorých väzobný dôvod spočíval. V súhrne teda ústavný súd uzavrel, že všeobecný súd pri rozhodovaní o väzbe neposudzoval žiadne nové skutočnosti, ku ktorým by sťažovateľ nemal možnosť sa vyjadriť. V aktuálne posudzovanej veci však sťažovateľ v neskoršom konaní nebol prepustený z väzby, pričom po oboznámení so spisovým materiálom neuniklo pozornosti ústavného súdu, že v ostatnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uvádzal viaceré nové dôvody smerujúce k zmene okolností, ktoré boli podľa jeho názoru podstatné pre rozhodnutie o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu (č. l. 391 a nasl. vyšetrovacieho spisu). Uvedené skutkové odchýlky preto viedli ústavný súd k ustáleniu záveru, podľa ktorého nevypočutím sťažovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodujúcimi o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu došlo k porušeniu ľudsko-právnych imperatívov."