Ku kvalifikácii náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu

V časopise Súkromné právo č. 4/2023 vyšiel článok advokáta JUDr. Ľuboslava Sisáka, PhD., s názvom "Kvalifikácia náhrady za nadužívanie spoluvlastníckeho podielu". Jeho článok nás veľmi zaujal.

Dospel k záveru, že náhrada za oprávnené nadužívanie spoločnej veci má oprávnene základ v titule, ktorý dovoľuje nadužívanie (§ 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka), zatiaľ čo neoprávnené nadužívanie (t. j. také, kedy určitý spoluvlastník užíva celú vec sám neoprávnene) sa má kvalifikovať už ako bezdôvodné obohatenie (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Autor sa teda postavil kriticky k rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (NS SR), ktorý základ pre kompenzáciu aj neoprávneného nadužívania nachádza v ustanoveniach týkajúcich sa podielového spoluvlastníctva (§ 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka), a nie v ustanoveniach týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia.

Kvalifikácia nadužívania má význam z hľadiska premlčania, pri bezdôvodnom obohatení hovoríme v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka o subjektívnej premlčacej dobe dvoch rokov, zatiaľ čo pokiaľ sa odvolávame na ustanovenia obsiahnuté v rámci inštitútu podielového spoluvlastníctva, aplikujeme trojročnú všeobecnú premlčaciu dobu.

Vyššie stručne opísaný názor Ľ. Sisáka sa nám zdá veľmi logický. Preto sme od počiatku mali záujem naň poukázať aj na tomto mieste. Napadli nás v zásade len dva argumenty, pre ktoré by ho súdy nemuseli byť naklonené aplikovať.

Tým prvým je, že aplikáciou tohto výkladu v skutočnosti môžeme sťažiť situáciu práve spoluvlastníkom, ktorí svoj podiel nemohli užívať z dôvodu neoprávneného konania iného spoluvlastníka. Títo spoluvlastníci by totiž museli svoj nárok vyčísliť (čo nemusí byť v týchto prípadoch vždy jednoduché) a uplatniť už v subjektívnej premlčacej dobe dvoch rokov. Z uvedeného dôvodu by spravodlivý sudca nemusel chcieť pristupovať k aplikácii naznačených logických záverov prezentovaných v spomenutom príspevku, keďže by mohol nadobudnúť pocit, že tým vo svojich dôsledkoch sťaží situáciu tým, ktorí boli "poškodení".

Druhým argumentom je záver nami spomenutého autora, prezentovaný v jeho príspevku, podľa ktorého je aktuálna rozhodovacia činnosť NS SR o uvedenej otázke ustálená. A to taká, že NS SR aj základ pre kompenzáciu neoprávneného nadužívania nachádza v § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka a nie v ustanoveniach obsiahnutých v rámci inštitútu bezdôvodného obohatenia. V tejto súvislosti sme si totiž spomenuli na zásadu vyjadrenú Najvyšším súdom USA "Stare decisis reflects a policy judgment that "in most matters it is more important that the applicable rule of law be settled than that it be settled right"." [State Oil Co. v. Khan, 522. U.S., 3, 20 (U.S. S.Ct. 1997)], t. j. zásadu, podľa ktorej je ustálenie práva niekedy dôležitejšie než objektívnoprávna dokonalosť. Túto zásadu už v (minimálne) jednom svojom rozhodnutí spomenul aj Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 241/2024, ods. 22).

Aký kurz teda naberie v najbližšom období rozhodovacia činnosť NS SR o uvedenej otázke? 

(Z internetového právneho časopisu PRECEDENT 1/2025 dostupného TU)