Edičná povinnosť strany sporu nariadená súdom v jej neprospech - splniť či nesplniť?

Príspevok JUDr. Eriky Dubajovej Javúrekovej uverejnený v časopise Justičná revue 11/2023 nás naviedol k rámcovému preskúmaniu zaujímavej otázky – má strana sporu v sporovom konaní na výzvu súdu povinnosť predložiť dôkaz, ktorý by mohol byť v jej neprospech? 

Vyššie spomenutý príspevok autorky s názvom "Zákonné požiadavky podmieňujúce platnosť inominátnych zmlúv a výklad ich obsahu" nás naviedol na otázku súvisiacu s edičnou povinnosťou tak, že v súvislosti so zásadou formálnej pravdy odkazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Cdo/116/2021 zo dňa 24.10.2022 v znení opravného uznesenia zo dňa 28.02.2023. Tak sme sa vďaka tomuto článku pozreli na toto rozhodnutie detailnejšie.

Pripomeňme ale najprv znenie § 189 Civilného sporového poriadku, ktoré sa edičnej povinnosti týka: "Súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie skutkového stavu, aby ju predložil."

V predmetnej veci sp. zn. 9Cdo/116/2021 išlo konkrétne o situáciu, kedy bola súdmi prvej resp. druhej inštancie vyhodnotená ako nedôvodná žaloba o určenie vlastníctva k osobnému automobilu. Súdy tak rozhodli preto, že "[...] že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v spore, keďže súdu nevedela predložiť zmluvu o úvere [...] uzatvorenú so žalovanou, na podklade ktorej neplatnosti sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a tiež určenia vlastníckeho práva k osobnému automobilu, ktorý bol predmetom akcesorického záväzku zmluvy o zabezpečovacom prevode práva uzatvorenej na zabezpečenie úverovej zmluvy." Žalobkyňa uvádzala, že zmluvy súvisiace s úverom mala, ale pri sťahovaní sa jej stratili.

Až doteraz to vyzerá na bežný a v zásade nie príliš zaujímavý spor. Čo však z nášho pohľadu robí predmetný spor zaujímavým bolo to, že súd na návrh žalobkyne opakovane vyzval na predloženie danej zmluvy žalovanú, a to aj v rámci predvolania. Tá však neuposlúchla a na pojednávanie sa nedostavila. Súd teda žalobu zamietol, keďže "K preukázaniu rozhodného skutkového poznatku tvrdeného žalobkyňou v žalobe bolo nevyhnutné predložiť súdu ako dôkaz písomnú zmluvu o úvere, čo sa však nestalo."

Najvyšší súd tento postup a dané rozhodnutie odobril, keď v rozhodnutí sp. zn. 9Cdo/116/2021 uviedol nasledovné:

"20. V prejednávanej veci sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia na podklade tvrdenia o neplatnosti úverovej zmluvy, zaťažovalo ju preto dôkazné bremeno vo vzťahu k týmto tvrdeniam, ktoré zakladali z hľadiska hmotného práva ňou uplatnený žalobný nárok. Preto, ako už súdy nižších inštancií správne konštatovali, bolo nevyhnutné, aby predložila dôkaz - úverovú zmluvu uzatvorenú so žalovanou, na základe ktorej by preukázala existenciu vzťahu medzi stranami sporu a tiež samotnú neplatnosť zmluvy pre nedostatok náležitostí v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže tak neurobila, nesie zodpovednosť za výsledok sporu v jej neprospech, t.j. za situáciu, v ktorej súd nemôže dospieť k záveru o pravdivosti, ale ani o nepravdivosti jej tvrdenia. Procesná aktivita strán sporu v zmysle čl. 8 CSP a § 149 CSP a ich zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena v kontradiktórnom sporovom konaní leží výlučne na stranách sporu. Povinnosť strany sporu preukázať vlastné tvrdenia, z ktorých odvodzuje svoje právo, nemôže byť prenášaná na protistranu, pretože by to bolo v rozpore so základnými princípmi kontradiktórneho procesu, ako aj s princípom zodpovednosti za unesenie dôkazného bremena a princípom formálnej pravdy uplatňovanej v sporovom konaní."

Zaujímavé bolo, že žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie po nesplnení výzvy zo strany žalovanej na predloženie danej zmluvy už nevyužil inštitút poriadkovej pokuty pri uložení edičnej povinnosti žalovanej. Najvyšší súd k tomu zdôraznil, že "[...] že základným predpokladom na uloženie poriadkovej pokuty v zmysle § 102 CSP je to, že konaním alebo opomenutím strany sporu dôjde k sťaženiu postupu konania, čím treba rozumieť nesplnenie takej povinnosti, ktorá bude viesť k predĺženiu súdneho konania (tu pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 371). Uloženie poriadkovej pokuty nepopiera práva ani povinnosti žiadnej zo strán konania a nemá žiadny vzťah k výsledku samotného konania, zabezpečuje sa nimi výlučne splnenie takých povinností, ktoré nemajú pre strany iný osobitný následok vyjadrený v ustanoveniach Civilného sporového poriadku. Keďže povinnosť strany sporu preukázať svoje tvrdenia sa viaže k výsledku konania a prejavuje sa (ne)úspechom strany v spore, nie je možné ukladať poriadkové pokuty súdom za nesplnenie tejto povinnosti a to navyše protistrane. 24. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie sa pokúsil úverovú zmluvu zabezpečiť postupom podľa § 189 CSP avšak bez výsledku, z tohto dôvodu nebolo možné dôkaz navrhovaný žalobkyňou vykonať. Pokiaľ teda žalobkyňa navrhovaný dôkaz nepredložila a súd prvej inštancie z tohto dôvodu žalobu zamietol, nie je možné mu nesplnenie povinnosti predložiť dôkaz, či už zo strany žalobkyne alebo žalovanej na výzvu súdu, pričítať ako nesprávnosť jeho procesného postupu. V tomto prípade neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou ide výlučne na jej ťarchu."

Citované odôvodnenie Najvyššieho súdu je logické a poučné. Napriek tomu však v povetrí ostáva visieť otázka – prečo vlastne súd prvej inštancie žalovanú na predloženie danej "chýbajúcej" zmluvy potom vôbec vyzýval? Z nášho pohľadu totiž nemal súd pristúpiť ani k danej výzve a vyhnúť sa skúšaniu, či žalovaná náhodou danú zmluvu nepredloží. Je jej šťastím, že neuposlúchla, nech už to bolo z akýchkoľvek dôvodov.

Citované rozhodnutie Najvyššieho súdu je zaujímavé ešte dvoma vecami.

Prvá je, že žalobkyni nepomohol ani fakt, že bola v postavení spotrebiteľa ("Skutočnosť, že dovolateľka nepostupovala s dostatočnou opatrnosťou a ako sama tvrdí úverovú zmluvu mala k dispozícii, avšak ju stratila pri sťahovaní, nemá nič spoločné s jej postavením spotrebiteľa v konaní, či nerovnosťou postavenia v úverovom vzťahu so žalovanou.").

Druhá, že Najvyšší súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby inštančne podriadené súdy nerozhodli o trovách inak. Tie totiž náhradu trov žalovanej nepriznali, a to z dôvodu "[...] zamietnutia žaloby pre neunesenie dôkazného bremena v situácii, keď žalovaná listinný dôkaz zmluvu o úvere nepredložila a prihliadnuc na sociálny aspekt sporu." Dovolací súd však náhrad trov konania priznal, no prečo postupoval odlišne, nevedno. Využil totiž ustanovenie poslednej vety § 451 ods. 3 Civilného sporového poriadku a rozhodnutie o náhrade trov dovolacieho konania neodôvodnil. Škoda.